Bývalý moderátor, publicista a environmentálny aktivista. V roku 2020 bol spoluiniciátorom prvej slovenskej klimatickej petície, ktorú podpisom podporilo vyše 120-tisíc Sloveniek a Slovákov. Jej prerokovanie v NR SR bolo pre neho rozhodujúcim momentom pre vstup do verejného života. Je fanúšikom komunitných záhrad, fascinujú ho odpady, rád kráča, behá, bicykluje a varí polievky. Venuje sa i udržateľnosti, obehovému hospodárstvu a duševnému zdraviu. Ako podpredseda Bratislavského samosprávneho kraja bol pri príprave a štarte programu prevencie duševného zdravia na stredných školách. Z pozície poslanca bojuje za to, aby sme dôležité veci na Slovensku viac nemuseli robiť napriek štátu – ale aby sa pre nás stal partnerom, ktorému tiež záleží na zelenej budúcnosti pre nás všetkých. Michal Sabo, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.
Čo vás motivovalo opustiť mediálnu sféru a vstúpiť do politiky?
Stretli sa dve veci. Jednak som po 25 ročnej kariére v médiách nevidel možnosť ďalšieho rastu. Nedokázal som sa vyzvať k tomu, aby som prekonal samého seba. A tak som si prešiel vyhorením, počas pandémie som mal čas rozmýšľať o budúcnosti, rozhodol som sa ísť ďalej, koncom roka 2020 som svoje rozhodnutie oznámil vedeniu, kolegom v rádiu, naplno som si užil poslednú rozhlasovú sezónu a v júni 2021 som sa rozlúčil s éterom. Paralelne s mojou mediálnou prácou som posledné roky pracoval pre rôzne environmentálne iniciatívy, mimovládne organizácie, venoval sa aktivizmu. Životné prostredie, špeciálne klimatické politiky a cirkulárna ekonomika majú pred sebou u nás nekonečno výziev. Vstup do Progresívneho Slovenska bol pre mňa preto automatickým krokom.
Aké skúsenosti z vašej kariéry moderátora považujete za najdôležitejšie pre vašu súčasnú politickú prácu?
Určite je ich viacero, no úprimne, mám miestami pocit, že sa musím všetko učiť nanovo. Ako moderátor som veľa improvizoval. Ako poslanec si to dovoliť síce môžem, ale nechcem, keďže preferujem na dátach a odbornosti založené vystúpenia, namiesto bohapustého populistického bľabotania, aké máme možnosť vidieť pri mnohých poslancoch a poslankyniach NR SR, nehovoriac o absencii kritického myslenia.
Ako vyzerá váš ideálny deň? Čo vás napĺňa najväčšou radosťou a spokojnosťou?
Ideálny deň je nepracovná sobota. Najlepšie na záhrade v záhone, alebo dlhá prechádzka v prírode. Alebo pokojne aj pri knihe či seriáli. Ticho je pre mňa čoraz väčším zdrojom spokojnosti a radosť mi prináša rodina s priateľmi. A keď sa niečo podarí. Napríklad nachytať Tomáša Tarabu pri jeho nekompetentnosti.
Ak by ste mohli napísať odkaz na nebo, ktorý by si mohol prečítať každý človek na svete, čo by na ňom stálo a prečo?
Neber všetko ako samozrejmosť. Som síce fanúšik žitia “tu a teraz”, no pozorovaním zisťujem, že mnoho ľudí si to vykladá tak, že pre “čaro prítomného okamihu” môžu všetko a nemusia nič. A tak nejako sa z nás stala egoistická civilizácia, ktorá neberie ohľad (takmer) na nikoho a na nič, nemá rešpekt sebe, k iným živým bytostiam, k budúcim generáciám, ku prírode… Veľká česť výnimkám.
Aký bol najväčší risk, ktorý ste v živote podstúpili, a ako to dopadlo?
Bol to celkom pochybný bungee jumping v Ázii. Prežil som.
Čo vás najviac motivuje v ťažkých časoch, keď máte pocit, že všetko ide proti vám? Čo vás zvyčajne opäť postaví na nohy?
Motivuje ma to, že v tom nie som osamote. Že mám podporu doma, ale aj v práci. Že poznám ľudí, ktorí chcú spolupracovať, prepájať sa, budovať, zveľadovať, meniť veci k lepšiemu. Nie výhradne pre svoj prospech. Preto som takým veľkým priaznivcom komunitných záhrad. Tie predstavujú všetko vyššie pomenované.
Ak by ste mohli napísať knihu o svojom živote, aký by bol jej názov a o čom by bola?
Je rozpísaná a postupne ju dopĺňam už vyše desaťročie. Je o tom, ako sa v čase a priestore vyvíja veľmi komplikovaný vzťah zaťažený množstvom toxického nánosu, vrátane medzigeneračných tráum. Zatiaľ je to iba niečo ako môj denník, respektíve občasník. Časom možno aj niečo viac.
Aká je najdôležitejšia lekcia, ktorú ste sa naučili od svojich rodičov alebo starých rodičov?
Skromnosť a keďže som podstatnú časť detstva prežil na vidieku, tam má základ aj môj vzťah k ochrane prírody a úcta k životnému prostrediu.
Ako sa váš život zmenil po vstupe do politiky?
Je rovnako dynamický a nepredvídateľný ako práca v médiách. Zmenilo sa to, že sa inak obliekam, to bolo nutné, tepláky v Národnej rade by neboli tolerované. Viac cestujem po Slovensku, čo je mimoriadne dôležitá súčasť mojej práce. V regiónoch máme nielen množstvo šikovných osobností, ale aj veľa dobrej praxe, ktorú treba ukázať a ponúknuť ako inšpiráciu. Rád sa stretávam, spoznávam a rozprávam s ľuďmi.
Ako vnímate súčasnú úroveň environmentálnej politiky na Slovensku?
Mrzí ma, že rezort Ministerstva životného prostredia pripadol SNS. Málokto si dnes uvedomuje, aké následky to bude mať a aké škody po sebe zanechajú. Už pred jeseňou 2023 tento rezort meškal v mnohých kategóriách, kvôli historicky zanedbaným povinnostiam a nevyužitým príležitostiam. Teraz sa to, žiaľ, každým dňom viac a viac prehlbuje. Je pre mňa aj fyzicky náročné sledovať to, aké chyby súčasné vedenie robí.
Čo považujete za najväčšie výzvy, ktorým Slovensko čelí v nasledujúcich rokoch?
Jednoznačne klimatická zmena, ktorá bude mať dopad na každý jeden aspekt našich životov. A aha, ministerstvo životného prostredia riadia ľudia, ktorí zmenu klímy buď popierajú, alebo ju bagatelizujú. A presne tak vyzerá aj ich výkon.
Ako plánujete zapojiť verejnosť do boja proti klimatickým zmenám?
Slovenskú verejnosť som zapojil prostredníctvom prvej klimatickej petície, ktorú podpísalo vyše 126-tisíc Slovákov a Sloveniek. Bývalý parlament nás “vzal na vedomie”. A odvtedy sa nič zásadné nezmenilo k lepšiemu, práve naopak. Tí ľudia, ktorí petíciu podpísali sú stále tam, verím, že ich je stále viac. A že dajú o sebe vedieť pri ďalších voľbách, komunálnych a následne parlamentných. Ísť voliť uvedomele, informovane a zvoliť si environmentálne zodpovednú reprezentáciu je to najdôležitejšie, čo verejnosť môže spraviť.
Prečo je pre vás dôležité zameriavať sa na duševné zdravie v rámci vašej politickej agendy?
Pretože je to môj vlastný príbeh. Liečil som sa z depresie, prešiel som vyhorením. Viem, aké náročné to je získať kvalitnú pomoc, keď je potrebná. O tom, že prístup k psychologickej a psychiatrickej starostlivosti je na Slovensku bezbariérový iba na papieri, vieme už vyše desaťročie. Situácia sa pandémiou výrazne zhoršila. Aj napriek desivým štatistikám, najmä v skupine mladých ľudí, ale nielen, k systémovej zmene neprichádza. Práve naopak.
Akým spôsobom zvládate stres a nároky spojené s vašou politickou prácou?
Zdravá, vyvážená strava. Pravidelný pohyb. Toľko spánku, koľko si telo pýta. A raz do mesiaca terapia, minimálne. Verím, že každý človek, ktorý si raz vyliečil dušu, si dáva mimoriadny pozor, aby to už nebolo nutné opakovať. Jazvy na tele sa dajú liečiť, s jazvami na duši je to náročnejšie.
Ďakujeme za rozhovor a želáme všetko dobré!
Viac sa o práci poslanca Mgr. Michala Saba dozviete na jeho sociálnych sieťach, kde je veľmi aktívny.