Umelec s rozmanitým záberom, ktorý svoju prácu delí medzi pedagogickú činnosť, grafický dizajn a vlastnú umeleckú tvorbu. Na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave spolu s Martinom Piačekom vedie Ateliér VVV – vizuálne, verbálne, verejné. V oblasti grafického dizajnu sa venuje typografii, návrhom knižných publikácií a tvorbe vizuálnych identít. Jeho umelecká tvorba, hlboko prepojená s témami ako jedlo a pôda, sa stala aj predmetom jeho súčasného doktorandského výskumu na Fakulte výtvarných umení v Brne pod vedením Kataríny Hládekovej. Spolu s rodinou sa po 12-tich rokoch pôsobenia v Bratislave vrátil žiť na „magický“ vidiek neďaleko Lučenca. Aktuálne sa pripravuje na skupinovú výstavu v No Suprise v Longtermhandstand Hall v Budapešti. Jeho dielo si teraz môžete pozrieť na výstave „Nič iné nám tu netreba, len nech trochu zafúka” v Synagóge Lučenec do konca augusta. Umelec, pedagóg a grafický dizajnér, Dávid Koronczi
1. Kto alebo čo vás najviac ovplyvnilo v začiatkoch vašej tvorby? A kto alebo čo na vás najviac vplýva teraz?
Tá trajektória je dlhá. Začalo to už v detstve a ovplyvnilo ma nespočetne veľa stretnutí, či už s miestami, ľuďmi, prírodou… Ale ak by som to mal stručne zhrnúť, mal som šťastie na výnimočné pedagogičky, ktoré ma formovali od škôlky až po gymnázium. Končí to dvoma pedagogičkami z vysokej školy – je to profesorka Ilona Németh, významná umelkyňa a skvelá pedagogička, no a potom je to Katarína Hládeková, ktoré momentálne vedie môj doktorandský projekt na FAVU v Brne.
Aj to moje profesné bojisko, kde otvárame rôzne témy, ma inšpiruje. Od vysokého po nízke, od špinavého k čistému, mám veľmi široký záber inšpiračných zdrojov. Rozmýšľame o svete nad rámec svojej vlastnej osobnosti s presahom aj do politiky, ale je tam zároveň aj veľa hravosti, alebo napríklad aj pop a iné. Pre mňa je rovnako dôležitá Beyoncé ako filozofia.
No a z toho osobného hľadiska to vždy budú tí najbližší – moja dcéra Zoja a moja partnerka Martinka. Neustále sme spolu a neustále sa vrháme do nových vízií a nápadov, načúvame svojim intuíciám a vášniam a hľadáme, ako ich realizovať. No a, samozrejme, širšia rodina. Napriek tomu, že sú tam rôzne traumy a sklamania, mám pocit, že na rodinu mám tiež šťastie. Tie letá strávené na vidieku so starými rodičmi, zabíjačky a ovocie a štiepenie stromčekov… To všetko ma ovplyvnilo.
2. Aké sú vaše najväčšie úspechy, na ktoré ste najviac hrdí?
Najdôležitejším osobným úspechom pre mňa je to, že sme s Martinou spolu už 16 rokov. V dnešnom svete, kde sú vzťahy čoraz náročnejšie, považujem za veľké šťastie, že sa stále máme veľmi radi a že máme dcéru, ktorá má teraz 5 rokov a je fantastická. Každý deň nás prekvapí, aká je zvedavá, láskavá a rozumná. Od nej sa hrozne veľa učím. Cítim aj na svojej umeleckej práci, že sa zmenila, odkedy je tu Zoja. Vrátila sa do nej ľahkosť, hravosť a viac vtipu. Aj to, že sme sa mohli pred 2 rokmi vrátiť do Lučenca, považujem za úspech, lebo to vlastne nie je veľmi ľahké. Podarilo sa nám vytvoriť si také zázemie, že môžeme odtiaľto celkom pohodlne žiť a pracovať. V týchto chudobnejších regiónoch to nie je vôbec jednoduché, mnoho ľudí nemá také možnosti. Preto to považujem za úspech.
V učení považujem za najväčší úspech, že učím práve na Katedre intermédií. Prináša mi to pokoru a snažím sa tú prácu robiť dobre. V rámci grafického dizajnu považujem za najväčší úspech, že celoročne máme na stole prácu pre zaujímavých partnerov od neziskového sektoru, malých kultúrnych centier a vydavateľstiev, až po jednu z najväčších slovenských firiem, Slovenské elektrárne, pre ktoré robíme už tretí rok v spolupráci s manželmi Laurincovými fotograficko-knižný projekt. No a v tej umeleckej práci je veľký úspech to, že každý rok mám jednu-dve výstavy, ktoré si nesmierne vážim.
3. Ako po svojom návrate z Bratislavy vnímate podporu umenia v našom regióne? Aké sú podľa vás najväčšie umelecké výzvy v našom regióne?
My sme sa nevrátili s tým, že tu chceme robiť kariéru. Je to pre nás miesto, odkiaľ sa odrážame. Ak chceš robiť v umení, nutne potrebuješ spolupracovať s ľuďmi z Berlína, Prahy, Budapešti… Takže my sme sa sem vrátili ku kľudu, hľadáme tu útočisko a veľké, priestranné pracovisko, ateliér a ekosystém, v ktorom sa vieme hýbať, a z ktorého vieme vyskočiť do toho mestského sveta. Takže ja od tohto regiónu neočakávam, že mi v kariére pomôže. Skôr, čo potrebujem, je podpora na prácu. Ale to sa aj deje. Keď sme mestu povedali, že tu chceme pracovať, tak mesto nám veľmi rado vyhovelo a okamžite sa hľadal priestor, aby sme tu mohli byť. Aj oni sú radi za každého, kto sa vráti. Lebo to nie je úplne bežné, že niekto sa sem vráti v produktívnom veku.
A čo sa týka tých výziev, sieť regionálnych galérií, ktorú u nás zastupuje Novohradské múzeum a galéria, by si možno zaslúžila trochu prievanu. Ja si ich veľmi vážim, poznáme sa roky a mám ich rád, ale mám pocit, že by sa mali viac zaujímať o súčasné umenie. To mám pocit, že je tu trošku zaspaté. Ale to je v tých menších mestách všade. Ja by som im prial, aby v sebe našli tú vášeň pre umenie. Umenie predsa nie je len práca, ktorá končí o 16-tej a hotovo.
4. Ako vnímate najväčšie rozdiely medzi svojím životom v Bratislave a Lučenci?
Najväčší rozdiel je v tempe. V nejakom type pomalosti, že keď idem na obed, za chvíľu obehnem pešo aj banku, poštu, lekára alebo úrady, ak sa podarí. Stihnem veľa za menší čas a som pritom na prechádzke. V Bratislave trvá veľa času presúvať sa, sedieť v zápchach, MHD… Kvalita života sa nám v niečom zvýšila, aj keď v inom znížila – že napríklad nemôžeme ísť kedykoľvek na nejaké hipsterské jedlo. Vlastne aj tu, v Lučenci, je už veľa dobrého gastra, aj tu je aj dobré pivo, aj výborná káva… Zároveň mám pocit, že ľudia tu majú k sebe o čosi bližšie. Pre mňa je ten život tu taký farebnejší, zábavnejší, ale to z pozície toho privilegovaného, kto stále cestuje do Bratislavy, Budapešti, Prahy a Brna… Zároveň, čo mi tu chýba, je naozaj nejaké centrum, pešia zóna. Nejaké živé miesto, kde vedia ľudia zliezť dokopy, príjemne oddýchnuť a užiť si to spolu.
5. Aký bol najťažší moment vo vašej kariére a ako ste ho prekonali? Čo vás najviac motivuje v ťažkých časoch, keď máte pocit, že všetko ide proti vám?
Nie je to jeden radikálny moment. Je to skôr také konštantné. Byť na umeleckej scéne je strašne ťažké, lebo si prvých 10 rokov na minimálnych príjmoch. Väčšinu vecí robíš zadarmo, lebo si rád/rada, že môžeš stážovať v nejakej galérii alebo niekomu navrhnúť knižku. Bolo to ťažké, lebo 10 rokov sme boli skoro stále pri nule, ale zároveň sme mali veľmi veľa práce. Ja od svojich 18 rokov pracujem 2-krát toľko, dovolím si povedať, ako človek, ktorý má bežnú pracovnú dobu. Mnohokrát sme 16 alebo 18 hodín za kompom alebo niečo niekde riešime hlboko do noci, to vôbec nie je výnimočné.
Nemáme krátky a dlhý týždeň. Máme dlhý a dlhší týždeň. A za túto prácu väčšinou dostaneš takú stovečku, dve.. Naozaj to robíme primárne z tej obrovskej vášne, lebo veríme, že to má zmysel. Motivuje nás to. Ten proces tvorby nás robí šťastnými a výsledky nám prinášajú pocit súnaležitosti so svetom. A my tú lásku k svetu a tú hravosť potom vraciame v dielach a projektoch. Preto si myslím, že žijeme veľmi zaujímavý život. Stretávame sa so zaujímavými ľuďmi, vzrušujúcimi ideami, cestujeme po okolí… Mám pocit, že sa zúčastňujeme na niečom výnimočnom a je v tom veľa pravdy, veľa takej nehy a hlbokého prepojenia s inými. Tak aj keď som niekedy v strese, že ako zajtra zaplatím hypotéku, nemenil by som. Je dôležitejšie pre mňa pracovať na knihe za 500 eur, v ktorej je napísanej mnoho pravdy a môže byť ešte aj krásne zalomená, ako dostať 15 000 eur za reklamu pre nejakú veľkú značku. Ja mám rád dobrú reklamu, ale to nie som ja. Pre mňa peniaze nie sú na prvej priečke, čo sa týka dôležitosti.
6. Ako vnímate hodnoty v súčasnom umení a ako sa premietajú do vašej tvorby?
Intuitívne, čo robíme všetci v súčasnom umení, je, že neustále lavírujeme medzi etikou a estetikou. Umenie už nie je tam, kde v 19. storočí. Už tu nie je nejaký umelecký génius, ktorý si razí svoju cestu a všetci nech idú bokom, lebo “toto je TO”. Nerobia sa nejaké gigantické vízie. Sme starostlivejší, zaujíma nás, aby sme zmierňovali dopady klimatickej krízy, boli k sebe bližšie. Nastal etický obrat v umení. Ale zároveň je aj estetika dôležitá. Tie veci majú byť sexi, šťavnaté, zábavné. To lavírovanie medzi týmito dvoma hodnotami je ťažké. Ale pre moje umenie, ktoré produkujem, je dôležité, aby to naozaj prinášalo aj prvok mágie. Niečo, čo ťa na chvíľu vyosí z bežného dňa. V mojej tvorbe sú to aj referencie na detstvo, hravosť, dávka popovosti a zároveň to musí byť múdre, teda za tým musí byť nejaká filozofia. No a musí to byť aj intuitívne, musí tam byť intuícia. Umenie, ktoré je vykalkulované a vyracionalizované, je vysušené. Bez intuície je to strašná nuda. Takže tam musí byť dávka intuície, že si povieš, že teraz to chceš mať veľké a zelené, tak to ostriekaš zelenou farbou a nevieš prečo… A to nevadí. Lebo si v umení.
7. Myslíte si, že umelá inteligencia sa vyrovná ľudskému potenciálu v umení?
Jasné. V zmysle vizuality hocikedy, v pohode. A uvidíme, čo potom bude s nami a čo budeme robiť. Ale snažím sa nad tým veľmi nerozmýšľať, lebo by ma to zbytočne zamotalo. Takže umelú inteligenciu trochu ignorujem, a len keď treba, tak ju použijem, keď ide o nejaké texty alebo preklady.
8. Ako vnímate rolu umenia v dnešnej spoločnosti?
Ja si myslím, že umenie má veľa rolí v spoločnosti. Od tých praktických, ktoré sa týkajú dizajnu – že ti niekto navrhne peknú stoličku alebo plagát, po umenie výtvarné, ktoré končí v galériách. Ja mám od umenia veľa očakávaní. Niekedy očakávam, že ma vytrhne na chvíľu od bzučania sveta. Dobrým príkladom je aktuálna výstava Dotyk kože Lucie Tkáčovej a Kataríny Hruškovej v Galérii mesta Bratislavy, ktorú som predtým videl v Brne. To je taký svet, do ktorého vojdeš a si úplne inde. Je to plné vôní, zvukov… Je to ako pútnické miesto, kde sa dá zažiť zázrak – ako o tom hovoria autorky. Takže umenie má aj takúto úlohu, niekam ťa dostať, aby si mohol/ mohla zažiť dotyk s niečím vyšším, čo ťa prevyšuje. Ale zároveň môže byť umenie aj veľmi angažované a cieliť konkrétnu zmenu, ktorú chce umelec, umelkyňa v spoločnosti vidieť a zažiť. Niekedy mi stačí, keď je umenie pekné a poteší ma po náročnom dni. Umenie má robiť svet nielen krajším, ale aj lepším miestom. Je to ťažké, možno aj naivné, ale verím, že sa to dá.
9. Akú radu by ste dali mladým ľuďom, ktorí sa chcú presadiť v umeleckom svete?
Brať smrteľne vážne to čo robíš, ale nebrať seba až tak vážne. Trochu si zo seba robiť srandu a dovoliť iným, aby si z teba trochu robili srandu. Nedať sa rozsekať všetkým, čo okolo teba prejde, že “nedajbože si urobil niečo inak, ako si mohol”. Neroztriasť sa zo všetkého. Spoznať seba a potom ísť a robiť si to, a ideálne podľa seba. Neberieš sa pri tom až tak vážne, ale berieš vážne tú vec, ktorú máš na stole a robíš na nej. Venuješ jej čas.
10. Čo dôležité ste sa naučili od svojich rodičov alebo starých rodičov? Čo vám vaši najbližší dali do života?
Asi tú pracovitosť. Sme z prostredia, kde sa vždy pracovalo, či už v robote, či na záhrade, či okolo zvierat. Má to asi aj svoje toxické elementy ako workoholizmus, ale ja si to vážim, že som tak vyrastal. A podľa mňa ma naučili aj láskavosti. A čo sa týka mojej aktuálnej práce, tak vzťah k záhrade a k jedlu. To mám od starého otca, hlavne, od mamy, od krstného otca a od tety. Že máš ten strom, na ktorom niečo rastie, potom to niekde necháš vykvasiť, potom to necháš vypáliť, potom to položíš na stôl a zdieľaš s ľuďmi a ste spolu.
11. Čo plánujete do budúcnosti? Na akých projektoch momentálne pracujete?
Jasné, že mám také túžby, ako napríklad mať väčšiu sólovú výstavu v zahraničí alebo úspešne dokončiť doktorát. Momentálne nás však najviac zamestnáva otázka, ako efektívne prepojiť našu záhradu a sad na Ratke s malým kultúrnym centrom v Lučenci, mojou umeleckou praxou a Martinkinou záhradnou praxou, a to všetko v rámci udržateľného modelu do budúcna – ekonomicky, ekologicky a inak. To je pre nás teraz najväčšia výzva, na ktorej pracujeme.
Plán je taký, že kúpime ďalšiu nehnuteľnosť, ktorú nám obec ponúkla na odkúpenie. Túto nehnuteľnosť chceme zrekonštruovať a vytvoriť v nej rezidenčné centrum, ktoré by slúžilo ľuďom z rôznych oblastí, ako sú poľnohospodárstvo, sociálna antropológia zameraná na vidiek, gastronómia a výskum. Chceme pozývať výskumníkov, poľnohospodárky, tvorkyne a umelcov, aby v rezidenčnom centre strávili určitý čas a tvorili poznanie so zameraním na ekológiu, udržateľnosť a mitigáciu dopadov klimatických zmien.
Druhá časť budovy by mohla byť ateliér a výskumné laboratórium. Ďalšia časť by mohla slúžiť ako vidiecke ubytovanie v rámci agroturistiky, čo by predstavovalo malý biznis. Mohlo by to byť tak, že rezident by u nás mohol stráviť mesiac, počas ktorého by dostal jedlo denne priamo z našej záhrady alebo by sme ho pripravili spolu, čo nadväzuje na moju prax varenia, ktorú integrujem aj do umenia.
Táto vízia sa týka aj malého lučenského združenia Mulč, respektíve filmového klubu, a potenciálne aj malého kreatívneho a komunitného umeleckého centra v budúcnosti. Chceme ešte viac prepojiť mesto s vidiekom a rozšíriť moju prax, ktorá zahŕňa varenie a prácu so surovinami, tým, že budeme na Ratke produkovať viac a potom to vlastne zbalíme, niekam s tým pôjdeme a niečo z toho uvaríme. Naším cieľom je vytvoriť jeden organizmus, kde by jedna časť podporovala druhú.
12. Aký odkaz by ste chceli nechať súčasnej spoločnosti? Keby bola jedna vec, čo by ste so všetkými mohli zdieľať, čo by to bolo?
To, že budúcnosť podľa mňa leží na pleciach malých miest a vidieka. Mám pocit, že predbehneme tie veľké mestá. V kontexte napríklad klimatických zmien bude hrať omnoho väčšiu rolu vidiek, pretože má väčšiu plochu a má obrovský potenciál na zjemnenie dopadov klimatických zmien. A v rámci produkcie potravín, to ani nevravím. Veľmi im v tom fandím, preto by som chcel, aby ľudia začali chápať múdrosť menších miest a vidieka. Múdrosť nevzniká len na akadémii vo veľkých európskych inštitúciách a mestách, ale múdrosť vzniká aj na vidieku, aj keď má možno trochu iný charakter. Ale je nesmierne bohatá a vzrušujúca.
Sólová výstava “Nič iné nám tu netreba, len nech trochu zafúka” v Synagóge Lučenec je Dávidovým prvým komplexnejším predstavením autorskej tvorby v domácom prostredí. Môžete ju vidieť v Synagóge Lučenec do 31.8.2024.
Viac o ňom nájdete na jeho webovom sídle a sledovať ho môžete na instagrame alebo facebooku.